ČO S NAMI BUDE, ČO LEN S NAMI BUDE….
Priatelia, ako jeden z popredných znalcov slovenského národa vo všetkých jeho peripetiách, premenách, zvláštnostiach a charakteristických črtách, vrátane jeho duchovného, mravného a kultúrneho naturelu, musím vás ubezpečiť, že sme jeden z najbedákajúcejších a najlamentujúcejších národov na svete. Verte mi, mám to citlivo odvnímané a odpozorované za dlhé roky môjho pomaly už 70-ročného života.
Lamentovať, horekovať, bedákať, nariekať, božekať…. to všetko my Slováci a Slovenky vieme a robíme oddávna. V tom sme fakt dobrí, povedal by som, že skoro najlepší. Už ako dieťa som si všimol, že takých ľudí je u nás veľa. Moja stará mama mala kamarátku a keď k nám tá prišla to bolo horekovania a lamentovania na celé hodiny, ešte k tomu takým znervózňujúcim plačlivým hlasom vo vysokých tóninách. Dačo strašného. Boli sme radi keď tá ufňukaná stvora božia odišla preč. Podobný prípad boli aj mamin strýko a teta. Aj môj kamarát mal mamu „horekovačku“, ktorá stále bedákala a ponosovala sa – od božekania nad prasknutým radiátorom, nad bolesťami nôh, cez horekovanie kvôli manželovmu pitiu, kamarátovmu neporiadku v jeho izbe, až po to, že už ani tie nebeské vtáčiky nelietajú a nespievajú ako kedysi. A ešte k tomu vedela aj neuveriteľne dojemne zalamovať od zúfalstva rukami. Nik tak nevedel zalamovať rukami ako ona.
Najväčším problémom slovenských rodín v dávnejšej minulosti na našich bohabojných dedinách bolo, ak sa slobodná dcéra prespala a čakala „malô“. Dievka moja, ty nešťastnica jedna, čo si to len vykonala, všetkých si nás do nešťastia priviedla, taká hanba, taká hanba na celú rodinu. No a prespatá ťarchavá dcéra sa mohla hodiť zo skaly alebo sa radšej utopiť, čo sa aj neraz stalo, alebo si zbalila batôžtek a odišla z domu nevedno kam. Asi niekam do skazeného mesta. Dnes mimomanželské dieťa nie je nijaký problém, nad ktorým by sa lamentovalo lebo je to u nás už skoro bežný zjav, norma a dokonca aj istá nie nepodstatná výsada. Hovorí sa tomu „slobodná matka“ – a tie, čo si ja pamätám, mávali na pracovisku aj akési výsostné postavenie chránenej osoby.
Naše časté bedákanie a lamentovanie malo neraz takéto slovné prejavy: Nech nám všetci svätí pomáhajú, bože prečo si to na nás dopustil, panenko Maria, hrozné nešťastie, také hrozné nešťastie, toto je trest boží, čo si teraz počneme, už je nám Amen, strach pomyslieť, toto sme si nezaslúžili, čo len teraz bude, kam sa teraz podejeme, kto nám pane Bože nebeský teraz pomôže, akoby toho zlého nebolo už dosť, dobre že už rodičia nežijú, že to aspoň nevidia, ja som to vedel, ja som vás varoval …. atď atď.
Okrem lamentátorov, v záujme pravdy treba povedať, máme aj zľahčovačov a bagatelizátorov, aj keď tí tu boli odjakživa v menšine – v štýle: No bóóóže, nerob z toho tragédiu, keby sa len nič horšie nestalo, nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, hádam sa z toho nezbláznime, dáko bolo dáko bude, nič sa neje tak horúce, aj kôň má štyri nohy a potkne sa, no len aby sme boli zdraví, nemaľuj čerta na stenu, nerumázgaj, za vojny sme aj hlad prežili a dobre bolo, nevešaj hlavu, svet sa preto nezrúti…..
Aby som čistú pravdu povedal, ja som v tomto smere skôr taký nejaký zdravý obojživelník – viem si zalamentovať, zaponosovať a pošomrať si (aj keď pri tom nezalamujem rukami ako ženy), ale viem aj bagatelizovať. Čo ale viem tiež, a možno najlepšie, je dobre si zahrešiť a zanadávať, veruže riadne šťavnato. Prosím vás, len sa nad tým nepohoršujte lebo ako znalec nášho národa viem, že aj ženy dokážu zahrešiť, dokonca aj tie staršie, a ešte ako šťavnato a hlasno… Už aj táto posledná bariéra medzi mužmi a ženami padla, lebo aj ženy vedia nadávať a hrešiť ako pohan. Aj v tomto už je u nás absolútna rodová rovnosť. Človek sa až niekedy čuduje.
Autor Michal Zoldy
Ilustračné foto Depositphotos.com
